ARGENTÍNSKA DOGA - profil plemena

Prevzaté z časopisu PES A MAČKA číslo 9/2003
Autor článku: Eva Pastuchová
(kopírovať možné iba so súhlasom autora a časopisu Pes a Mačka)

ARGENTÍNSKA DOGA

Argentína predstavuje územie o rozlohe viac ako 2,76 miliónov km2 , s veľmi variabilnými a pestrými prírodnými podmienkami. Súhrn všetkých týchto prírodných podmienok predstavuje určité nároky, ktorým sa argentínska doga musela počas svojho vývoja postupne prispôsobiť. Toto, zatiaľ jediné argentínske národné plemeno, je považované predovšetkým za lovecké.
Prvé psy do tejto oblasti doviezli španielski a portugalskí kolonizátori na začiatku 16. storočia. Psy conquistadorov pochádzali z Pyrenejského poloostrova, odkiaľ sa vlastne organizovali všetky dotyčné výpravy do „Nového sveta“ . Boli to vlastne mohutní dogovití psi, predchodcovia dnešného pyrenejského mastina. Požiadavky impozantného, mohutného a hrozivého psa istotne takmer presne spĺňal španielsky mastif, ktorý bol už v tejto dobe rozšírený približne v takej podobe, ako ho poznáme v súčasnosti. Ide teda o plemeno historicky veľmi staré. Španieli začali v argentínskom meste Córdoba chovať psy, známe pod menom córdobská doga (Perro de pelea Cordobeses). Tieto psy, sa používali najmä na psie zápasy a krvavé súboje, no postupom času sa menilo ich uplatnenie na lovecké účely, ale aj na stráženie a ochranu. Z toho vyplýva, že základ argentínskej dogy siaha ďalej ako do druhej polovice minulého storočia.
Argentína sa stala zámorskou kolóniou španielov už v roku 1925 a čoskoro začali vo veľkom chovať dobytok. Stáda boli ohrozované dvomi nepriateľmi, a to pumou a jaguárom. Ďalej španieli so sebou zároveň priviezli aj divoké prasiatka, pravdepodobne z loveckých dôvodov. Tieto sa nečakane rozmnožili do takého množstva, že začali spôsobovať veľké škody na poľnohospodárskych kultúrach. Córdobske dogy boli síce zdatným protivníkom pri love veľkých šeliem, čo sa týka sily a odvahy, ale na druhej strane boli príliš ťažkopádne, pomalé a málo vytrvalé oproti rýchlej a mrštnej pume, či jaguárovi. Tak isto aj pri love čiernej zveri sa prejavovali určité nedostatky, ktoré súviseli s celkovou nižšou čuchovou schopnosťou.
Samozrejme sa pokúšali použiť aj iné plemená európskych loveckých psov, ale s neúspechom. Dané jedince sa pravdepodobne nedokázali dostatočne prispôsobiť náročným a tvrdým podmienkam v Južnej Amerike. Určitou nádejou sa stal bulteriér, ale aj on sa nakoniec ukázal ako príliš ľahký. Cieľom teda bolo vyšľachtiť takého psa, ktorý by vynikal silou, odvahou a útočnosťou córdobskej dogy, zároveň by disponoval výborným čuchom a vytrvalosťou najlepších európskych poľovných plemien a odolnosťou a bojovnosťou bulteriéra.
O zrod nového plemena sa zaslúžil córdobský lekár dr. Antonio Nores Martinez. Snažil sa vytvoriť takého psa, ktorý by bol vhodný pre lov nebezpečných zvierat, predovšetkým púm a diviakov, mal by perfektný čuch, vrodenú ostrosť a bojovnosť, dostatočnú rýchlosť, inteligenciu a problémom by pre neho nemala byť ani práca vo svorke. Základným stavebným kameňom v chovateľskej činnosti dr. Martinéza sa stal jeden z najznámejších psích gladiátorov - Córdobská doga. Nové plemeno malo mať výborné čuchové vlastnosti, a preto bol prikrížený pointer, aby bol pes schopný pracovať aj „vysokým nosom“, pretože puma častoktrát metie svojich prenasledovateľov mohutnými skokmi. Akonáhle dostihne pumu, musí ju zadržať bez ohľadu na svoje zranenia až do príchodu lovca. K zosilneniu odolnosti a necitlivosti voči bolesti, ale aj húževnatosti a vytrvalosti bol použitý biely bulteriér, vďaka ktorému má argentínska doga vlohy na lov čiernej zveri. Na druhej strane však na novovznikajúce plemeno preniesol hluchotu. Kôli zvýšeniu kohútikovej výšky, mohutnosti a celkovej hmotnosti použil škvrnitú nemeckú dogu. Jej prínos však nebol až taký, ako sa predpokladal. Anglický buldog predovšetkým prispel vyrovnaným pomerom kľudu a bojovnosti, boxer zasa pomohol odľahčiť ťažkopádnosť a bola prikrížená aj bordeauxská doga. Posledné tri menované plemená preniesli masívne čeluste s pevne nasadenými zubami, ale žiaľ, aj nežiadúci predkus. Použitý bol ďalej írsky vlkodav, pre zvýšenie rýchlosti a sily, napokon pyrenejský mastin prispel k stavbe silných kostí k charakteristickej bielej farbe, ktorá bola potrebná pre ľahké odlíšenie od diviny.
K tejto zložitej chovateľskej práci sa postupne pridal aj mladší brat, právnik dr. Augustín Nores Martinéz. Tesne pred dosiahnutím vytúženého cieľa, bol dňa 2.decembra 1956 dr. Antonio Nores Martinéz na poľovačke v Caňada de Luque za nejasných okolností zavraždený. Augustín však aj napriek tragickej smrti brata pokračuje v presne vedenej plemenitbe, a tak sa dôležité a vytýčené znaky plemena pomerne dobre ustálili. Vo februári 1954 začal s registráciou psov zo svojho chovu v chovateľskej stanici „del Chubut“. Prvým oficiálne zapísaným jedincom plemena argentínska doga bol Mayoco del Chubut. Do smrti dr. Augustína v roku 1978 bolo zapísaných 1031 jedincov. Nové plemeno uznala argentínska kynologická organizácia (Federacion Cinologica Argentina) v roku 1964, a nakoniec aj Medzinárodná kynologická federácia 31.júla 1973. V roku 1965 sa prvý krát na výstave v Buenos Aires objavila aj argentínska doga, nie však ako poľovný pes, ale ako strážny. Argentínsky kynologický zväz vypracoval pomocou tvorcov tohoto plemena pomerne stručný štandard s rozsiahlym komentárom ku všetkým jeho častiam. Argentínska doga vzhľadom na svoj genetický pôvod bola zaradená do druhej skupiny FCI, podskupiny molossoidné psy, typu mastifa. Chcela by som podotknúť, že v súčasnej dobe je už platný nový štandard, a to s platnosťou od 29.1.1999.
Samozrejme aj najmladší z troch bratov Martinézovcov, dr. Francisco José, vlastniaci chovateľskú stanicu „de Santa Isabel“ zostal verný chovu argentínskych dôg. Jedince z tejto chovateľskej stanice patria medzi najkvalitnejšie vo svetovom meradle.
Argentínska doga zožala veľký ohlas najmä v kruhu lovcov a jej lovecké schopnosti sú neoceniteľné, čo sa týka lovu diviakov, púm ale aj iných nebezpečných zvierat. Určitým problémom bola bojovnosť medzi samotnými psami, ktorú bolo potrebné do určitej miery potlačiť, aby sa na poľovačkách mohla používať celá svorka. Tieto skupinové lovy sa skladajú zo štvania, ulovenia a zadržania, prípadne usmrtenia diviny. Nazývajú sa „monteria“ a pozostávajú zo 4 až 5 psov.
Aj keď je argentínska doga, napriek krátkosti svojej existencie pomerne dobre ustáleným plemenom, i tu môžeme rozlíšiť ťažší a ľahší typ. Podľa dr. Schimpfa, sa najmä v severozápadnej Argentíne vyskytujú ľahšie a pohyblivejšie typy. Je vraj samozrejmé, že pre lov veľkých divokých prasiat je žiadúci ťažší pes, pre lov pumy zase ľahší, pohyblivejší. Argentínska doga je pracovné plemeno, u ktorého sú kladené veľké nároky najmä na silu, obratnosť, rýchlosť, vytrvalosť, teda obzvlášť na pohyb. Stredobodom pozornosti by teda mala byť aj výborná mechanika pohybu ako dôležitá súčasť dokonalej funkčnosti.
Argentínska doga má vyrovnanú povahu, typickú pre dogovité psy, vyniká však silnými poľovnými inštinktami, ktoré sa nedajú eliminovať. Pre svoju rýchlosť, mrštnosť a silné čeluste len ťažko nájde rovnocenného súpera v boji s iným psom. K ľuďom je mierna, ale k zvieratám dostatočne ostrá, má napríklad snahu loviť mačky. Jej vzťah k deťom je priateľský, pri styku s nimi je veľmi trpezlivá a tolerantná, jedným slovom je spoľahlivým spoločníkom detí. Väčšina zástupcov tohoto impozantného plemena miluje vodu a veľmi rado pláva. Vo vode dokáže stráviť doslova celé hodiny, najmä v lete.
Argentínsku dogu nie je problémom vycvičiť na služobné účely, s úspechom sa využíva na stráženie a v zemi pôvodu dokonca aj u polície. Pri výcviku by sme samozrejme nemali používať rovnaké postupy ako pri služobných plemenách, je potrebná väčšia trpezlivosť a taktiež nemôžeme od nej očakávať maximálnu až slepú poslušnosť. Nemala by byť ani trvale umiestnená v kotci, pretože potrebuje kontakt s človekom a je spoločenská. Pre svoju krátku srsť je vhodná aj do bytu. Je to však plemeno náročné na pohyb a potrebuje pravidelné a dostatočne dlhé vychádzky. Z vlastnej skúsenosti môžem potvrdiť, že sa bez problémov znesie aj s inými zvieratami, napríklad s koňmi a mačkami, ak je k tomu samozrejme vedená už od útleho detstva. Záujem o argentínsku dogu rastie nielen vo svete ale aj u nás, je to však pes, ktorý sa nehodí pre začiatočníka, pretože je príliš náročným plemenom.

Mgr. Eva Pastuchová
CHS Los Escorpiones Blancos
www.escorpiones.sk